Veronika Vagenknechtová
Vysoká šľachta na Slovensku, ako súčasti Rakúsko-Uhorska, sa podieľala ako na vedení štátu, tak aj na kultúrnom a spoločenskom živote krajiny. Vzájomné návštevy jednotlivých jej príslušníkov boli nie len povinnosťou ale často aj udalosťou, ktorou žilo celé okolie. K takýmto návštevám patrilo aj pozývanie v tom čase známych hudobníkov, ktorých jednotlivé rody často celé roky podporovali. Dnes známi hudobní skladatelia sa často živili ako učitelia hudby v rodinách vzdelaných a osvietených príslušníkov šľachty. Vzhľadom na vtedajšie dopravné možnosti bolo nutnosťou, aby takéto návštevy resp. pobyty trvali niekoľko dní alebo aj mesiacov. Z praktických dôvodov sa tieto návštevy konali predovšetkým v jarných a letných mesiacoch, pričom na jeseň sa konali niekoľkodňové spoločné poľovačky.
Snáď najčulejší "cestovný ruch" máme v dostupnej literatúre opísaný za vlády Márie Terézie, kedy bola na Slovensku pomerne kľudná celková politická situácia a šľachta sa tak mohla venovať viac kultúrnemu životu a spoločenskej zábave.
Bernolákovo, ktoré leží neďaleko Bratislavy, bolo už aj v tom čase pomerne ľahko prístupné a často sa sem schádzala šľachta z Bratislavy. Gróf Jozef Esterházy tu v roku 1722 ukončil stavbu svojho rozsiahleho kaštieľa, ku ktorému následne pripojil v tom čase ešte barokovú záhradu. Jej krásu a bohatstvo spolu s upravovanými lesmi a alejami opisuje Gottfried šľachetný pán z Rotensteinu vo svojej knihe "Cesta Maďarskom, Rakúskom, Čechami....... od A 1763 do 1783". Podľa datovania obrazu rokom 1773, ktorý videl autor v pustovni pri kaštieli, možno predpokladať, že jeho návšteva sa uskutočnila po roku 1773. Podľa jeho opisu už okolo kaštieľa nebola len pravidelná záhrada s vázovým parterom, ale aj úpravy porastov, formovanie alejí a budovanie rôznych menších zábavných stánkov zasahovalo aj do okolia, ktoré bolo postupne pretvárané v duchu tohto obdobia.
Rozsiahle aleje upravené na spôsob arkád "ako vo Francúzsku v Chantilli", spájali jednotlivé priestory obyčajne ukončené zaujímavou stavbou alebo úpravou. Podľa opisu sú medzi sebou vzdialené "na dobrú pol hodinu chôdze". Medzi nimi sa spomínajú už aj priestory starej a novej bažantnice, ktoré sú dokumentované na mape panstva z roku 1842. Veľkú pozornosť venuje autor opisu obďaleč stojacej "okrúhlej talianskej budovy" s množstvom pozoruhodných umeleckých predmetov. Súčasťou bažantnice je aj poľovnícky domček a množstvo rôznych druhov vtáctva "vo vtáčnikoch" a lesnej zvere v rôznych ohradách a klietkach. Ďalej prechádza k bohato zariadenému záhradnému domčeku, do malej botanickej záhrady a včelínu. Za vinohradom a ovocnými stromami "sa v inej časti lesa dostaneme k pustovni", odkiaľ vedú kryté stromoradia ku zverincu a k malým domčekom s rôznym vtáctvom a ku priestranstvu s jeleňmi a srnami. Z iného záhradného domu je zasa cez aleje výhľad na bernolákovský kaštieľ. Neďaleko od neho v lese sú rôzne kolotoče, hojdačky, kolkárne a iné podobné zábavy.
Takto bola prezentovaná nielen záhrada, ale predovšetkým širšie okolie kaštieľa v Bernolákove po roku 1773 a takto ju pravdepodobne zažila aj spoločnosť, ktorá sa tu schádzala na záhradných slávnostiach. Jedno je isté, Bernolákovo bolo v tom čase "pravým domovom zábav", ktoré využívala najmä arcivojvodkyňa Kristína, manželka holandského guvernéra Alberta, ktorá tu každý rok strávila spolu s manželom niekoľko mesiacov. V roku 1766 tu bol celý cisársky dvor z Viedne a pri tejto príležitosti bol v Starej bažantnici, v tom čase nazývanej tiež "Calipso", vybudovaný červený čínsky pavilón, odkiaľ členovia dvora sledovali rybárske preteky na Dunaji /pravdepodobne to bolo len na ramene Dunaja, ktorých bolo v tom čase niekoľko dokonca splavných/. Na inom mieste boli zasa "čínske konské dostihy, lezenie na strom na holandský spôsob", orientálny jarmok s jarmočníkmi, ktorí boli preoblečení za Turkov, Maurov, Indov, Arménov, Holanďanov, Angličanov a Talianov a krámy mali vyzdobené kvetinovými vencami a čečinou. Večer celý dvor opustil "Calipso" a prešli do zámku, kde bol veľký parter a taliansky letohrádok so sochami a vázami ožiarený mnohými svetlami. V alejovom lese bol nádherný ohňostroj, ktorý trval hodinu. Potom nasledovala veľká večera.
Ďalšia návšteva cisárskeho dvora v Bernolákove sa uskutočnila o desať rokov, t.j. v roku 1776, o ktorej však nemáme presnejšie informácie. Možno len predpokladať, že pre celú spoločnosť bolo vytvorených niekoľko obdobných atrakcií, ktoré boli rozmiestnené tak, aby vzdialenosti medzi nimi boli približne na pol hodinu chôdze.
Rotenstein opisuje aj ďalšiu záhradnú slávnosť, ktorá sa konala v Bratislave u grófa Pálffyho v roku 1767 a mala charakter čínskej záhradnej slávnosti. Rytieri, dámy ale aj hudba boli oblečení na čínsky spôsob v žltom hodvábe s obrazmi modrých šarkanov. V tomto duchu boli vymaľované a vyzdobené aj vnútorné priestory kaštieľa, kam prešla neskôr celá spoločnosť. Na slávnosti sa zúčastnila aj Mária Terézia s Jozefom II.
Osobný zážitok z takejto slávnosti v záhrade grófa Grassalkovicha, ktorá sa konala 10.8.1775 opisuje opäť Gottfried šľachetný pán z Rotensteinu vo svojej knihe "Cesta Maďarskom, Rakúskom, Čechami....... od A 1763 do 1783". Záhrada bola osvetlená 50 000 lampami, bolo tu niekoľko hudieb včítane tureckej a v stánkoch s kvetinovými girlandami predávali rytieri a dámy v maskách. Na túto slávnosť sa prišla pozrieť aj Mária Terézia.
V kaštieli v Dolnej Krupej /cca 55 km severovýchodne od Bratislavy/ koncom 18. a začiatkom 19. storočia bývala rodina grófa Jozefa Brunsvika, v tom čase vysokého úradníka vo Viedni. Jeho zásluhou tu bolo postavené pravdepodobne prvé divadlo na Slovensku /1800 - 1805/, ktoré sa spomína tiež v súvislosti s pobytom L.v. Bethovena. Za jeho života sa stal kaštieľ významným centrom spoločenského a kultúrneho diania a prichádzali sem známe osobnosti nielen z radov šľachty, ale aj umeleckého a vedeckého sveta. Na mieste "milej záhradky" /Rotenstein, Pavel Jedlicska/ dal vybudovať rozsiahly park, na ktorom sa podieľal významný záhradník belgického pôvodu Henrich Nebbien /zakladateľ parku v Betliari a vo Veľkom Blhu/.
Napriek svojim štátnickým povinnostiam a z toho vyplývajúcej častej neprítomnosti, gróf nezanedbával ani svoju rodinu, ba dokonca po smrti svojho brata Antona sa stal viac menej poručníkom jeho detí. Ku všeobecnému vzdelaniu v tom čase patrila nesporne aj hra na klavíri. A práve z tohto dôvodu pozval do svojej rodiny Ludvika van Beethovena, ktorý sa stal učiteľom jeho a bratových detí. O čase pobytu veľkého skladateľa sa vedú viaceré polemiky, v každom prípade ide o niekoľko opakovaných pobytov v posledných rokoch 18. a prvých rokoch 19. storočia. Dodnes sa malému domčeku pri kaštieli, v ktorom mal umelec bývať pri svojich opakovaných návštevách rodiny, nepovie inak ako "Beethovenov domček" a o neteri Terézii Brunsvikovej hovorili len ako o "nesmrteľnej milenke" veľkého umelca.
Literatúra uvádza aj niekoľko hudobných skladieb, ktoré mali byť komponované v Dolnej Krupej a na ktoré mal nemalý vplyv aj vzťah L.v. Beethovena k neteriam Jozefa Brunsvika - Terézii a k Jozefíne, ktoré boli už od roku 1799 jeho žiačkami vo Viedni. Teréziu uvádza aj autor životopisného diela Romain Rolland ako "nesmrteľnú milenku", ktorej matka a strýko sa nedovolili vydať za L.v. Beethovena "pre neurodzený hudobníkov pôvod". Kaštieľske služobníctvo vedelo aj o tajných skrýšach, kde si milenci nechávali svoje listy. Do vysokého veku bol neďaleko skladateľovho domčeka ošetrovaný pagaštan, do dutiny ktorého vkladal umelec svoje listy. Na "lipovom pľaci" bola bútľavá lipa, do ktorej vkladala zasa Terézia svoje odpovede. Na jednej z najstarších litografií kaštieľa a parku je zachytená vtedy už obrovská jedľa pod ktorou milenci údajne najradšej sedávali. Terézia Brunsviková žila do svojej smrti v kaštieli, zostala slobodná a ešte vo vysokom veku navštevovala svoje obľúbené miesta v parku.
Na umelcov pobyt v kaštieli dlho spomínali aj Chotekovci ako dedičia panstva po Brunsvikovcoch /Henrieta, dcéra J. Brunsvika vydatá za Hermana Choteka/. Výsadby v tvare hudobných motívov s použitím skladateľových obľúbených kvetov boli upravované najmä v okolí domčeka a za kaštieľom ešte začiatkom 20.storočia.
V hudobnom svete je tiež známy pobyt Franza Schuberta v Želiezovciach v okrese Levice. Pamätná izba je zriadená v dome, kde mal bývať počas svojho pobytu. Už menej známy je fakt, že v Brestovanoch pri Trnave sa na svojich cestách zastavil Frederik Chopin. V kaštieli sa našla zbierka tlačených hudobnín a bohatá korešpondencia z pozostalosti Ľudmily Gizyckej - Zamoyskej, ktorá bola výbornou klaviristkou, hudobnou skladateľkou a neskôr významnou organizátorkou hudobného života na cisárskom dvore vo Viedni.
Slovensko ako krajina rozsiahlych lesov bolo vždy pomerne bohaté na zver prirodzene žijúcu v prírode, ale už aj v 18. - 19. storočí umelo dochovávanú v oborách. Mnohé z kaštieľov slúžili na ubytovanie a spoločenský život zväčša len počas poľovačiek a to nie len v období jesene. Jedným z najznámejších kaštieľov tohto druhu je kaštieľ v Palárikove, kde už v 19. storočí bola najväčšia bažantnica v strednej Európe a z dôvodov poľovačiek sa tu často schádzala vysoká šľachta z blízkeho aj ďalekého okolia.