Denisa Halajová
Cintoríny - " záhrady večnosti, záhrady posledného bytia" - aj tieto špecifické objekty záhradnej architektúry, či už historické alebo súčasné, môžu byť miestami stretnutí. Vynímajúc tie najbolestivejšie, sú to aj stretnutia s históriou národa, obce, rodiny, s umením, ale aj samých so sebou. Najmä historické cintoríny s hrobmi slávnych osobností, so sochárskou výzdobou, či výnimočným architektonickým riešením stavebných objektov sú vyhľadávanými objektmi návštevníkov našich miest (nedá mi nespomenúť nádherné objekty Dolného cintorína v Ždáře n. Sázavou, cintorín v Střílkách, Slavín na Vyšehrade, bohatú tvorbu funerálnych plastík 18. až 20. storočia najmä na pražských cintorínoch, osobnosť secesnej funerálnej plastiky Františka Bílka, na Slovensku Národný cintorín v Martine, Slávičie údolie v Bratislave, či bohaté dielo Dušana Jurkoviča od areálov vojenských cintorínov po pamätníky a náhrobky jednotlivcov). Takéto objekty sú obrazom kultúrnosti nášho národa a starostlivosti o odkaz našich predkov.
Z histórie máme rôzne doklady priamo aj o spoločenskom živote na pohrebiskách, ktorý súvisel najmä s predstavou smrti v danej dobe. V Ríme sa napr. každoročne v čase od 13. do 21. februára konali spomienkové slávnosti na počesť zosnulých priamo na hroboch, ktoré tomu boli prispôsobené. Okolo cesty Flaviovcov boli budované honosné dvojposchodové hrobky s mramorovými sarkofágmi. Vyzdobené boli mozaikami a vybavené murovanými sedadlami a lehátkami, ktoré zaisťovali pohodlie účastníkom spomienkových slávností.
Od povolenia kresťanstva ako štátneho náboženstva vznikajú kostoly s relikviami svojich patrónov a aj pochovávanie sa uskutočňuje priamo v chrámoch, alebo vo vysvätenej pôde v ich bezprostrednom okolí. Cintoríny sa tak stávajú miestami pravidelných stretnutí členov cirkevnej obce. Dodnes pohrebiská, ktorých súčasťou sú sakrálne stavby (kostoly, kaplnky, kalvárie), sú obyvateľmi navštevovanejšie a venuje sa im väčšia pozornosť.
Najväčší rozmach kultúry cintorínov (a tým aj spoločenského života v ich priestoroch) nastal v dobe osvietenstva, a to najmä vo Francúzsku. Nový duch doby vyžadoval od cintorínov, aby okrem plnenia svetského účelu - teda pochovávania, návštevníka aj morálne vzdelával a pozdvihoval. Prostriedkom mali byť stavby a monumentálne náhrobky v klasicistickom slohu so symbolmi a nápismi (Jennerich, Otto, 1993). Elyzejské pole (jeden z typov cintorínov z tohoto obdobia) predstavuje typ cintorína kombinovaného s parkom. Prvou najznámejšou realizáciou tohoto typu bol parížsky cintorín Pére Lachaise (obr. 1), otvorený v r. 1807. Architekt A. T. Brongniart pretvoril zvlnený krajinu na park. Podľa (Jőckla, 2000) chcel architekt vyhovieť požiadavkám J. J. Rousseaua a cintorín koncipoval ako elysium pre unavených životom, "nasiaknuté melanchóliou ich snov", park mali tieniť cyprusy, topole s chvejúcim sa lístím a "smútočné" vŕby. Na cintorín boli prevezené náhrobky najslávnejších milencov stredoveku, Abélarda a Héloise a po vydaní diela Nová Héloise J. J. Rousseaua sa ich hroby stali miestom návštev mileneckých párov.
V polovici 19. storočia sa menili ideály cintorínov. Pod vplyvom anglického prírodne - krajinárskeho parku, ale aj nemeckého romantizmu vznikla záľuba skôr v krajinárskom a parkovom stvárnení plôch cintorínov. Príkladom parkového cintorína je cintorín v Hamburgu - Ohlsdorfe. V rokoch 1897 - 1913 bol areál o rozlohe 400 ha upravovaný J. W. Cordesom (1840- 1917) ako prírodný park, do ktorého boli zakomponované hrobové polia. Už v r. 1900 na svetovej výstave bol tento plošne najväčší cintorín sveta vyznamenaný ako vzorová záhradná architektúra. Cordesovým zámerom bolo takouto úpravou cintorína, väzbou prírody, krajiny a umeleckých diel, sprostredkovanie morálne poučných úvah o živote a smrti, prírode a umení. "Cintorín nemá byť len miestom mŕtvych a tlenia. Návštevníkovi sa má javiť milo a priateľsky…Správne prepojenie architektúry, sochárstva a utvárania krajiny ponúka veľký priestor pre fantáziu…" (Cordes in Jőckle, 2000). V Amerike pod vplyvmi z Európy taktiež vznikajú romantické krajinné cintoríny, rovnako ako v severských krajinách sa obnovuje tradícia lesných a krajinných cintorínov. Takéto pohrebiská zamerané na budovanie ideálneho priestoru na prechádzku, rozjímanie aj pomocou zážitkov z prírody, potlačujúce tak klasické memento mori, boli obľúbenými miestami spoločenského života. Cintorín Ohlsdorf je aj v súčasnosti atraktívnym objektom s tromi poznávacími okruhmi, ktoré oboznamujú návštevníkov s hrobmi významných osobností, pamätníkmi, ale aj prírodným krásami.
V 20. storočí kultúra cintorínov upadla a na súčasných pohrebiskách (okrem nedostatkov v ich záhradne - architektonickom stvárnení a údržbe) absentuje najmä duchovná náplň, osobitosť, spätosť s minulosťou, tradíciami, krajinou. Monumentálny cintorín ohradený múrmi a plný kamenných náhrobkov nepripomína miesta spoločenského života.
V súčasnosti tvorba nových, či revitalizácia starších pohrebísk vedie nielen k primárnej funkcii pohrebísk, ale aj k návratu spoločenského diania na tieto plochy zelene, čo je asi zámerom každého architektonického diela určeného verejnosti. Súčasný trend krajinných a lesných cintorínov vzhľadom na väčší podiel zelene umožňuje napr. napojenie na okolitú krajinu, prímestskú rekreáciu. Budovanie pohrebísk v nových mestských štvrtiach (napr. cintorín Riem - Mníchov, r. 2000) využíva zámerne pešie a cyklistické prepojenia mestských častí cez plochy pohrebiska, pričom sa vôbec nenarúša ich pietny charakter. Takéto pohrebiská v obytných štvrtiach (naproti veľkým pohrebiskám mimo sídiel) umožňujú využitie plôch na krátkodobú pasívnu rekreáciu, z dôvodu menšej dochádzkovej vzdialenosti je vyššia ich návštevnosť a umožňujú identifikáciu sa obyvateľstva s pohrebiskom. Historické pohrebiská, najmä po revitalizácii na parkové plochy (Ondrejský cintorín v Bratislave, obr. 2) s ponechaním významných hrobov a stavieb, či po zriadení lapidária náhrobkov, môžu byť taktiež miestami turistického ruchu, rekreácie, prezentovania umenia (koncerty, výstavy sochárskych diel). Pre takéto využitie pohrebísk je okrem autorskej myšlienky potrebná spolupráca mnohých profesií, ktoré sa podieľajú na skvalitnení vzhľadu týchto objektov (historici, architekti, sadovníci, kamenári, sochári, správcovia atď.) Často krát však pre sprístupnenie plôch historických pohrebísk stačia aj menšie úpravy. Veď koľko pohrebísk (navštevovaných hlavne staršou generáciou) môžeme považovať za bezbariérové?
Zaujímavými objektmi z hľadiska poznania našej histórie ale aj turistického ruchu sú vojenské cintoríny a pamätníky. V rokoch 1997 - 1998 bol zrealizovaný vďaka Nadácii starostlivosti o nemecké vojnové hroby, nemecký vojenský cintorín vo Važci (obr. 3) pre vojakov padlých počas 2. sv. vojny. Autori rešpektovali prírodné danosti kraja pod Vysokými Tatrami a podarilo sa im vhodne zakomponovať stavbu do krajiny. Pri riešení stavebných objektov sa taktiež nechali inšpirovať ľudovou architektúrou regiónu, vstupná brána vychádza z tvaroslovia drevených zvoníc, ústredný drevený kríž je inšpirovaný ľudovým rezbárstvom drevených náhrobníkov. Cintorín je v súčasnosti vďaka svojej polohe a prostrediu často navštevovaný domácimi i zahraničnými turistami.
Svojím rešpektovaním tradícií regiónu a krajiny cintorín vo Važci pripomína cintoríny Dušana Jurkoviča z prvej svetovej vojny v Halíči. Práve k lepšiemu poznaniu a tým snáď aj k záchrane nádherných Jurkovičových cintorínov spätým s okolitou krajinou má slúžiť publikácia "Sprievodca - Vojenské cintoríny v západnej Haliči" od Matúša Dullu, vydaný v r. 2002. Aj toto je forma ako upozorniť odbornú, ale aj laickú verejnosť, na historické objekty pietneho charakteru.
Špeciálnym objektom pietneho charakteru, zrealizovaným v r. 2000 - 2003, je Mauzóleum Chatama Sofera v Bratislave(obr. 4). Mauzóleum sa nachádza v centre Bratislavy v blízkosti nábrežia Dunaja pri južnom portáli tunela trate električiek na mieste pôvodného židovského cintorína zo 17. storočia. Tento cintorín bol zrušený pri výstavbe tunela v r. 1942, cesta tunela viedla ponad cintorín a torzo cintorína vytvorilo podzemnú kryptu, kde sa ponechali len hroby a náhrobky najvýznamnejších predstaviteľov židovskej obce. Medzi nimi sa nachádza aj hrob rabína Chatama Sofera, ktorý pôsobil v Bratislave od r. 1806 a mauzóleum dnes nesie jeho meno.
Vzhľadom na medzinárodný význam a navštevovanosť hrobu Chatama Sofera sa rozhodla židovská obec vybudovať dôstojnú budovu mauzólea. Mauzóleum je navrhnuté ako ako modlitebňa a expozičná miestnosť. Mauzóleum má plniť religiózne funkcie (modlitebňa) a zároveň aj umožniť návštevu pohrebiska náhodným návštevníkov a to tak, aby sa navzájom tieto funkcie nerušili. Bratislava je týmto dielom súčasnej architektúry bohatšia o objekt veľkého historického významu.
Spomínané príklady tvorby odrážajú súčasné chápanie tvorby a obnovy pohrebísk, ktoré ako so samozrejmou súčasťou ráta so spoločenským dianím v týchto priestoroch.